Vari jediná vec, ktorú Ballove poviedky nevyvolávajú, je ľahostajnosť. Možno ich prijímať ako nebezpečnú drogu neznámeho pôvodu a nepreskúmaných účinkov alebo sa od nich znechutene odvrátiť. Ich hrdinom je v podstate stále ten istý typ smoliara a outsidera, vyhnanec i obetný baránok spoločnosti. Má však vždy aj vlastnosť, pre ktorú sa s ním nemôžeme celkom solidarizovať. Vyvoláva súcit a porozumenie, ale zároveň rozčarovanie či priam fyzický odpor. Z posledných síl sa drží nad hladinou beznádeje a rezignácie, no veľmi často ho ovládne záchvat bezohľadného egoizmu, túžba konať kruto a ublížiť — aj keď treba povedať, že až na výnimky je to krutosť skôr v slovách a úmysloch, než v skutkoch.

Pokiaľ tieto príbehy nerozpráva priamo nehrdinský hrdina, býva to zvyčajne bližšie necharakterizovaný náhodný rozprávač. Zdanlivo pôsobia ako nekontrolovateľný prúd rozprávania o kadečom, čo slina priniesla na jazyk, nepodstatné detaily popri aforistických postrehoch či objavných momentkách. Rozprávač či autor necúvne pred nijakým tabu, otvorene sa vnára do ľudskej intimity — nikdy však nie pre efekt či bulvárnu príťažlivosť. No všetky tie zdanlivo zbytočné odbočky a prúd asociácií odrazu nečakane vynesú na povrch dramatickú zápletku ťaživého príbehu, podivuhodné zrkadlo, v ktorom v detaile vidíme človeku pod kožu: aký je slabý, len zrnko vo vetre vlastných vášní, fóbií a strachu. Lenivý prúd sa so spiatočnou platnosťou mení na rafinovaný tvar, ktorého dynamiku sme ukolísaní monotónnym hlasom predtým necítili. Je v ňom aj precízna analýza i posolstvo, hoci neradostné: o zožierajúcom smútku z neprekonateľnej osamelosti, o nemožnosti ozajstnej lásky a vzťahu dvoch ľudí ako záchrannej oázy v púšti úkladov sveta i vlastných ubíjajúcich pochybností.

Z Ballových poviedok vyžaruje pocit vykoľajenosti a neschopnosti zaradiť sa. No kdesi celkom v kútiku aj iskra šibeničnej irónie a vzdoru. Sotva na nej možno budovať čo len vzdušné zámky, no je to naša jediná nádej." Kornel Földvári