Takmer zabudnutý príbeh napísaný podľa autentických výpovedí účastníkov plavby. 18. mája 1940 vyplával z bratislavského prístavu parník PENTCHO so štyristo pasažiermi. Na palube boli mladí Židia, sionisti z organizácie Betar, snívajúci o vlastnom štáte v britskej Palestíne, študenti vyhodení z univerzít, a neskôr pristúpilo sto utečencov pred pogromom. Ten príbeh je plný paradoxov. Na začiatku 2. svetovej vojny nemali ešte dôvod bojovať proti nacistom, o táboroch smrti ešte nikto nevedel a na ceste k ich snu stáli proti nim Briti. Cesta po Dunaji s paraguajským pasom naplánovaná na tri-štyri týždne bola jediná možná. Hranice európskych štátov už boli pre utečencov zavreté. Všetko sa však skomplikovalo. Trvalo tri mesiace, kým sa doplavili do delty Dunaja. Po nekonečných útrapách riečny parník stroskotal pri ostrove v Egejskom mori. Posádku, ktorá na člne hľadala pomoc, zachránili Briti. Zvyšok stroskotancov z pustého ostrova zachránili talianskí fašisti. Až neskôr v koncentračnom tábore sa dozvedeli, čo sa na Slovensku deje a kam odvážajú ich príbuzných. Keď tábor v roku 1943 oslobodili spojenci, mnohí väzni vstúpili do československej a britskej armády. Dejiny sa v tomto príbehu zamotali. Aj preto to bol dobre zabudnutý príbeh, o ktorom sa viac vedelo vo svete ako doma. Je to príbeh o sne a ideáloch, ale aj o omyloch. Stal sa bratislavskou aj slovenskou legendou, rovnako ako sa legendou stal muž, ktorý v Bratislave vymyslel obranný štýl boja Krav maga a učil ho aj pasažierov parníka PENTCHO.