Podobne ako Američanka Emily Dickinsonová si aj Edith bola istá tým, čo prinášala nové: „Moja sebaistota sa zakladá na tom, že som spoznala svoje dimenzie. Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som,“ šprihla do očí potenciálnym neprajníkom v „úvodných poznámkach“ k svojej druhej knihe Septembrová lýra (1918). Bola to skôr obrana ranenej bytosti než náčrt rodiacej sa poetiky. Jej debut Básne (1916) totiž fínska literárna kritika neprijala kladne. Vyčítali pomerne mladej autorke absenciu rýmov a rytmu, ba aj obsahu. Len výnimočne sa objavili hlasy, ktoré naznačovali, že poetka hodlá predstaviť vo Fínsku „nový poetický smer“. Zdá sa, že „nežičliví“ kritici (ako sa to často stávalo a stáva) boli o 20 — 30 rokov pozadu za vývinom modernej európskej poézie a že Södergranová prišla privčas v krajine, kde nemecký expresionizmus a Nietzscheho filozofia ostávali takmer nepovšimnuté. Fínsko krátko pred boľševickou revolúciou bolo skôr „krajinou, ktorá nejestvuje“, a ani obdobie po r. 1917, keď Fínsko vyhlásilo samostatnosť, neprinieslo pokoj prihraničnej Karélii, kde Edith Södergranová žila so svojou matkou v osade Raivola. (...)
To, čo má prísť, príde: chudoba, raivolská samota, priame aj nepriame dôsledky boľševickej revolúcie v Rusku, pokusy o etablovanie sa vo fínskošvédskej poézii, o získanie trošky uznania a slávy aj v Nemecku (odkiaľ prijala a osvojila si Nietzscheho aj expresionizmus), hrdosť, vrúcny vzťah k spisovateľke a literárnej kritičke Hagar Olssonovej, rozvíjajúci sa najmä v listoch... a nakoniec smrť, tichý odchod... zničenie jej hrobu pri presunoch frontu počas rusko-fínskej vojny... Ale čosi podstatné ostalo: „životodarné slnko putujúce vesmírom“, Södergranovej uhrančivá, navonok prostá, no vnútri žeravá a úžasne živá poézia. Naozaj mala Edith pravdu, keď pred takmer 90 rokmi napísala: „Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som.“
Z doslovu prekladateľa Milana Richtera