Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa.

Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky.

Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas. Literárny kritik a publicista Štefan Drug o nej v Kultúrnom živote 9. 1. 1960 napísal: "Jeho hrdinovia sa netvária nijako ,hrdinsky', ale celkom ľudsky, nepateticky. V ťažkých chvíľach nerečnia veľkými a prázdnymi slovami o vlasti, o budúcnosti. V boji sa zavše boja, víťazstvo neprežívajú ako výsledok úmornej práce, neumierajú radi, hoci vedia, že nie nadarmo. To všetko len zväčšuje, v nijakom prípade nezmenšuje a nedegraduje ich ozajstné, pravé hrdinstvo, spočívajúce v chlapskom prijímaní úderov, vo vyrovnávaní sa s ťažkosťami partizánskeho spôsobu života, v osobnom uvedomovaní si opodstatnenosti a cieľavedomosti svojej pôsobnosti..., v jeho partizánskom oddiele niet vlastne vynikajúcich, bezpríkladných individualít, ktoré v literatúre toho typu strhávajú ostatných svojím osobným, mimoriadnym zjavom a príkladom."

Na záložke "prednormalizačného" vydania sa píše: "Mňačkova kniha varuje, je nadčasová. Engelchen je fašizmus, smrť sa volá fašizmus, a ten, hoci dobitý, znovu dvíha hlavu." Hoci tieto slová môžu znieť ako dobové ideologické klišé, začínajú byť opäť až nebezpečne aktuálne.