Kde je tá pomyselná hranica, kedy sa z lásky stáva závislosť a zo závislosti nikdy nekončiaca bolesť? Ako sa má človek vyrovnať s ťažkými životnými ranami, ak pri sebe nemá niekoho, kto ho silno objíme a povie: „Zvládneme to, som pri tebe.“? Pre väčšinu z nás je jedinou istotou rodina. Rodina ako prístav, kam sa môžeme vrátiť. Vždy by mal byť niekto, pre niekoho. Láska pre lásku a aj žiaľ pre žiaľ. Ale čo ak žiadne také miesto na svete nemáme?