Hudobný život 2023/4 - 100 rokov od narodenia Györgya Ligetiho, prominentnej postavy avantgardných prúdov 2. polovice 20. storočia - v hľadáčiku predexilová tvorba skladateľa - hudba a film: Tár - Il Boemo - Plastic Symphony - sopranistka Magdaléna Blahušiaková oslavovala - jazz: rozhovor s kontrabasistom Róbertom Raganom, klavírne sólo Gabriela Jonáša v Jazzovom laboratóriu - Vanda Rozenbergová: Bigbít (hudobná poviedka) Umenie je pre jedného čerešničkou na torte, pre iného prúdom, ktorý posúva všedné dni k vyšším zmyslom. Dotknúť sa umeleckého diela, vnímať ho – to je ponuka pre kohokoľvek, stvoriť ho však boli pozvaní len vyvolení. Umelcov obdivujeme, uctievame. Hranice, kde končieva prirodzená úcta voči výnimočným schopnostiam a kde už vznikajú kulty, bývajú nejasné a nevytyčujú len vzťah vonkajšieho sveta k umelcom, ale aj riziká ich vlastných zlyhaní. Tri nové filmy s hudobnou tematikou – z nich dva prepojené aj so slovenským prostredím – otvárajú otázky zmyslu umeleckých profesií, ambície venovať sa tomu, k čomu sa cítime byť povolaní, ale aj ceny, ktorú je hodno za to zaplatiť. Už dávno nebolo možné stretnúť sa na filmovom plátne s takou koncentráciou kvalitne spracovanej problematiky hudobných profesií, s autentickým vykreslením prostredia a pracovno-psychologických vzťahov, ako sa to podarilo v troch nových filmoch: Tár, Il Boemo a Plastic Symphony. Navyše, príbehy geniálnej dirigentky Berlínskej filharmónie, Josefa Myslivečka či talentovaného violončelistu Matúša nie sú zďaleka len o umelcoch, o hudobníkoch. Tvoria obrazy zneužívania moci, túžby plniť si sny, hľadania zmyslu života či konfrontácie s meniacim sa svetom okolo nás. Prechádzajú dejinami, spoločnosťami či vzťahmi ako takými... „Čím širšie je naše zorné pole, tým komplikovanejší sa zdá svet, na ktorý sa pozeráme, a tým väčšia je aj naša túžba po morálnom triediacom stroji. Nebolo by úžasné, keby sa všetky odtiene sivej dali roztriediť na čiernu a bielu? Znovu a znovu objasňovať, že takýto stroj neexistuje a nikdy existovať nebude, je permanentným poslaním umenia.“ (R. Bayer: Tri odtiene šedivej) Urobiť zásadné, riskantné životné rozhodnutie s cieľom slobodne žiť a tvoriť, musel aj 33-ročný György Ligeti, keď sa r. 1956 rozhodol emigrovať z komunistického Maďarska. Dovtedajší život umelca lavírujúceho medzi nástražnými mínami socialistickej kultúrnej doktríny vymenil za neistú budúcnosť na Západe. Dnes, 100 rokov od jeho narodenia, už vieme, že to bolo správne rozhodnutie. Prchajúc z Maďarska, si vraj Ligeti do kufra zbalil len pár partitúr, vypovedajúcich o jeho predexilovej tvorbe. Práve na ňu namieril reflektor Robert Kolář: „Jeho skladateľská tvorba spočiatku javila známky úplnej neškodnosti, no ani tak sa nevyhla zvýšenej pozornosti režimu. Napríklad v akejsi pionierskej kantáte vyvolali kritiku kontrapunktické postupy pripomínajúce Händla... ...Musica ricercata bola od počiatku mienená ako ‚hudba do šuplíka‘, na verejné predvádzanie pri panujúcich pomeroch a spomenutých skúsenostiach s cenzúrou Ligeti zrejme ani nepomýšľal.“ (György Ligeti a jeho hudobná cesta na Západ) Osudové a zákonite i tvorivé paralely s Ligetim nájdeme aj u Romana Bergera, na ktorého tiež dosiahli chápadlá dvoch najhorších totalitných režimov 20. storočia. Nad partitúrami a spomienkami sa stretla trojica Andrej Gál, Peter Javorka a Juraj Vajó, ktorí ponúkli potešujúci dôkaz o nadgeneračných sympatiách v slovenskej hudbe. (Semplice – Patetique – Dolcissimo) Nech vám pri správnych rozhodnutiach pomáha aj inšpiratívna hudba.