Súbor úvah vo forme občasných denníkových zápiskov od Silvestra 1987 do konca februára 1989. Svojimi glosami podal Milan Šimečka výrečné svedectvo o atmosfére prednovembrového roku 1988, v ktorom zachytil pozvoľný pád normalizačného režimu a zdanlivo nehybnú atmosféru v spoločnosti. Autor na začiatku vkladal veľké nádeje do osmičkového roku, pričom na konci prejavuje ľútosť nad tým, že očakávané dramatické udalosti sa do toho roku nezmestili. Na druhej strane s potešením konštatuje, že prvé mesiace roku 1989 možno definitívne považovať za koniec normalizácie - za koniec obdobia nehybnosti.