Nikolaj Semjonovič Leskov (1831 – 1895) bol ruský prozaik, publicista a literárny kritik. Na rozdiel od mnohých slávnych spisovateľov tej doby nepochádzal zo šľachtických kruhov a v centre jeho záujmu boli nižšie spoločenské vrstvy. Vo svojich dielach zobrazoval najmä každodenný a duchovný život meštianstva.

Pre svoje výrazne kritické názory na Rusko a pravoslávnu cirkev nielenže nemohol pracovať v štátnej službe, ale odmietavý postoj voči ruským utopistom a revolucionárom ho takmer úplne vyčlenil zo spoločnosti.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy.

Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty