Osudy niektorých postáv v poviedkach Adriany Boysovej sa prelínajú. Nejde o nič nezvyčajné, oveľa prekvapujúcejšie je, že autorke sa podarilo prebudiť a oživiť v čitateľovi vlastné spomienky. Akoby niečo podobne láskavé, príjemné, odpudzujúce či smutné sám zažil alebo o niečom podobnom už počul. Adriana Boysová je nesporne talentovaná autorka. S nezvyčajnou úprimnosťou opisuje citový svet svojich hrdinov. Tým, že žije v zahraničí, občas hranice Slovenska tematicky prekročí. Svet je predsa otvorený. A ľudí trápia rovnaké problémy: starosti s dospievajúcimi deťmi, nezhody v manželstve, neschopnosť prejaviť city, strach podľahnúť svojej inakosti atď. Autorka neponúka riešenia. Jej hrdinovia si žijú svoj život najlepšie, ako vedia, plní pochybností, otázok, túžob. Váhajú, ktorou cestou vykročiť, s vedomím, že nejestvuje záruka, že smer, pre ktorý sa rozhodli, je správny.

Ukážka z knihy:

Bola som hladná. V chladničke okrem vajíčok, kúska syra a zabudnutej fľaše vína nič nebolo. Kým doťahoval uvoľnené šrauby a olejoval zámky, rezko som rozbila všetky vajíčka do misky, osolila ich a vyliala na rozohriatu panvicu. Maslo nebolo, musel stačiť slnečnicový olej. Pred dokončením som omeletu posypala nastrúhaným syrom. "Dáš si aj ty?" Neviem, prečo som tú otázku položila. Zdala sa mi rovnako absurdná ako jeho prítomnosť v dome. V našom dome. Z ktorého odišiel. Lenže už bola vonku a on s odpoveďou nezaváhal ani na okamih, akoby len na to čakal. "Veľmi rád. Hotovo. Kľučka je ako nová. Ak by si čokoľvek potrebovala dotiahnuť alebo naolejovať, netráp sa s tým sama, zavolaj mi." Stisla som pery. Dotiahnuť a naolejovať. Celý môj mechanizmus zvaný telo potreboval dotiahnuť a naolejovať. Cítila som sa stará, vyšúchaná a zhrdzavená. Mechanicky som prestrela pre dvoch, umyl si ruky a sadli sme si k jedlu. Ako za starých čias, lenže toto boli nové časy. Ešte som si na ne nestihla zvyknúť. Myslím, že ani on nie.