Keď Ružena prišla dnes dopoludnia do kostola, ako vždy pokľakla a zdvihla oči k oltáru. Dnes však mala vyhradené miesto v prvej lavici, spolu s mamou a ďalšími členmi rodiny. Skôr než prešla tých pár krokov, jej zrak skĺzol k sochám, čo stoja v malých bočných výklenkoch, vysunutých pred úroveň priestoru hlavného oltára. Z jednej strany Panna Mária, z druhej Kristus. Strážia oltár, nevedno pred kým. Sú to zvláštne sochy. Akoby s ničím nesúviseli. Ružena si ich dávno prestala všímať. Keď jej občas na bohoslužbách počas nudnej kázne blúdi myseľ kade –tade, čuduje sa pri pohľade na ne — ponúkajú sa svetu v štedrom, no nekonkrétnom geste. Mária má na zopätých rukách prevesený veľký ruženec, ktorý sa zaživa nikdy nemodlila. Ježiš so zdvihnutou, zle vymodelovanou bledožltou rukou požehnáva, nevedno komu. Akoby o nich nikto nestál. Ich gestá zmeraveli v čudnom kŕči. Rúcha z kameňa im obom splývajú v podozrivo ušľachtilých záhyboch a vykresľujú neurčité a netelesné línie. Výraz vymaľovaných tvárí je neprítomný.