V súbore šiestich poviedok a jednej mininovely som sa ako autor akosi mimovoľne, spontánne, môžem povedať že až bez koncepcie, snažil zachytiť rôznorodosť žánrov, a – dúfam – aj myšlienkových zápasov a prúdov vo vnútri človeka. Možno aj preto v jednotlivých poviedkach, alebo skôr náčrtoch dlhších prozaických útvarov, je možné postrehnúť „vážne“ prvky (Dievča v parku), smutné groteskno (Očarené duše), retrospektivitu (Spisovateľ), istú rebéliu na hranici reality toho, čo sa mohlo a možno aj malo udiať (Vzbúrený literát).

Pokiaľ ide o prvky, tak si čitateľ po dočítaní určite všimne, že do popredia dvoch poviedok vystupuje ako výrazná črta insomnia, pričom v jednej má za následok následný dejový zvrat (Vejačka), a v druhej ústi do polohy reflexie na daný stav (Bezssenná noc).\r\nPreto ak beriem do úvahy zvlolenú formu literárneho útvaru, dané poviedky nie sú charekateristické koherenciou v pravom slova zmysle, ani vláčnosťou, ale skôr roztrúsenou fragmentáciou pocitových, teda naozaj subjektívnych názorov pisateľa. Pritom som sa v nich snažil o strohosť a dynamiku. Jenodnoducho