Fenomenológia ducha je najvýznamnejším produktom Heglovho tzv. jenského obdobia (1801 – 1807), hoci mnohí komentátori (vrátane niektorých súčasných) by dodali, že toto dielo predstavuje vrchol nielen tohto obdobia, ale Heglovej filozofickej tvorby vôbec.
Hegel sa vo Fenomenológii ducha snaží reflektovať a svojím osobitým spôsobom riešiť mnohé filozofické problémy, ktoré patria medzi tie najdiskutovanejšie aj v súčasnej filozofii. Jeho dialektické myslenie nenecháva nikde kameň na kameni – od epistemológie a filozofie vedy cez etiku, sociálnu a politickú filozofiu, filozofiu umenia a filozofiu náboženstva až po ontológiu a metafyziku.
Čo je však jadrom Heglovho dialektického prístupu? Z hľadiska riešenia filozofických otázok je to taký prístup, ktorý počíta s tým, že v mnohých prípadoch riešenie problému nespočíva v zaujatí tej či onej pozície, ale skôr v identifikovaní problematických bodov v pojmovom inštrumentáriu sváriacich sa strán a v následnom integrovaní prvkov z obidvoch strán. S tým úzko súvisí, že u Hegla možno nájsť aj isté prvky „terapeutického“ chápania filozofie. Ako hovorí jedna z jeho poznámok zachovaná v jeho zápisníku: „Otázky, ktoré sa filozofii nedarí zodpovedať, sa zodpovedajú tým, že pochopíme, že by takto vôbec nemali byť kladené“. Pri štúdiu Heglovej Fenomenológie si naplno uvedomíme a aj v jednotlivých detailoch spoznáme, do akej miery heglovské myšlienkové dedičstvo zasiahlo do tých najvýznamnejších filozofických koncepcií za posledných 200 rokov.