Jaroslava Blažková vniesla do slovenskej prózy 60. rokov nový dych, svieže, mladistvé videnie sveta. S novým cítením prichádza i nové vyjadrovanie, civilný, hovorový jazyk zbavený purizmu a literárnych klišé. Odvažuje sa hovoriť o svojom súkromí, i o veciach, ktoré boli dovtedy tabu. Prezrádza svoje tajomstvá, pocity dovtedy v literatúre utajované, a robí to kultivovane, na svoju dobu odvážne. Príbeh Vandy a Andreja bol aj sfilmovaný.