Kniha, sa mala pôvodne volať Národná svätyňa, resp. Národný panteón. Znelo to však príliš pateticky. Tým, čo Prvé slovenské ev. a. v. gymnázium roku 1862 založili, nešlo pritom o pátos, o vznešené slovíčka. Šlo im o školu. A že ju ich neprajníci nazvali krpčiarskou či mendíckou, to ich už netrápilo. Naopak, hrdili sa tým. Veď mohli vzdať väčšiu poctu svojim materiam a otcom, než že ich reč po prvý raz v našich dejinách povýšili na „naukozdelnú“? A pritom nešlo iba o samotnú reč. Podstatné bolo, že revúcki učbári, už nie vyslúžení vojaci či negramotní remeselníci, ale všetko absolventi slávnych európskych univerzít, učili svojich žiakov suverénne ovládať jazyk svojej uhorskej vlasti. A ctiť si ho. A nielen jazyk. Učili ich poznať kultúru a mravné hodnoty všetkých uhorských národov a národností.