Kniha, s ktorou sa práve oboznamujete a ktorú si možno objednáte, patrí do malej skupinky slovenských kníh, ktoré neslúžia len na zábavu či ponaučenie, ale prichádzajú s návodom, ako tento svet zmeniť k lepšiemu. Ak to chcete urobiť, musíte dobre poznať dve knihy, ktorými sa vo svojom správaní inšpiruje väčšina ľudstva, a to svätú Bibliu a svätý Korán. Obidve knihy pritom prichádzajú s veľmi podobným posolstvom, ktorému však môžete porozumieť len v prípade, ak disponujete požadovanými filozofickými a kozmologickými poznatkami. Na Slovensku sme doteraz nemali knihu, ktorá by takéto poznatky dávala do vzťahu s týmito svätými knihami a na ich základe ich fundovane alebo odborne posudzovala. Tých niekoľko pokusov bolo tak úbohých a nekompetentných, že si naozaj nezaslúžia, aby som ich presne citoval. Najcennejšie na ponúkanej knihe však podľa mňa nie je to, čo sa v nej skrýva, ale spôsob, akým je napísaná. V prvých troch kapitolách totiž účinne využívam Dostojevským objavenú metódu dialógu, pretože rovnako ako on nechávam v nich prehovoriť „hlasy“, t. j. čo najmenej skresľované „vnútorné obsahy“ vedomia autorov, ktorí buď pevne veria v Božiu existenciu, alebo ju odmietajú. Medzi obidvomi krajnými názorovými pólmi pritom existuje akési prechodné pásmo, reprezentované napríklad tzv. agnostikmi, ktorí na otázku o Božej existencii odmietajú z rôznych (najmä poznávacích) dôvodov jednoznačne odpovedať. Ešte zaujímavejší je kontrast medzi tými, ktorí odmietajú akúkoľvek naturalizáciu Boha, a preto aj modernú vedu (napríklad darvinizmus) považujú za falošnú teológiu, a tými, ktorí sa snažia súčasný vedecký obraz sveta čo najviac zosúladiť s myšlienkou Božej existencie a pripúšťajú teda, že obidva tieto druhy ľudského poznania sú navzájom kompatibilné (ako to robia najmä W. L. Craig, A. Peacocke a i.). Slovenskí čitatelia tiež doteraz nemali možnosť dôkladne sa oboznámiť s najznámejšími filozofickými argumentmi v prospech Božej existencie (vrátane Anselmovho, Descartovho a pod.), ani s ich vyvrátením špičkovými anglosaskými filozofmi, ako sú M. Martin, N. Everitt, R. M. Gale či J. H. Sobel. Mnohých z nich bude podľa všetkého zaujímať aj diskusia o troch hlavných funkciách náboženstva, ktoré zároveň objasňujú, prečo tu s nami tieto sväté knihy vydržali tak dlho, a presvedčivo ukazujú, prečo sú už dnes len zbytočnými a škodlivými historickými reliktmi. Prvá funkcia náboženstva sa totiž vzťahuje priamo k jedincovi, k jeho behaviorálnej neistote v zložitom a ťažko predvídateľnom svete, do ktorého náboženská viera konkrétnym (hoci vymysleným) obrazom sveta vnáša určitý poriadok. V rámci druhej funkcie už náboženstvo tohto jedinca definuje ako súčasť určitej skupiny ľudí, ktorá bola Bohom vybraná pre určitú úlohu (na rozdiel od iných skupín ľudí) a ako taká sa cíti nielenže nadradená nad ostatné skupiny, ale aj oprávnená rozmnožovať sa viac a rýchlejšie ako ostatné (v jej Boha neveriace) skupiny, ba dokonca ich aj likvidovať či vraždiť. V tomto zmysle možno tvrdiť, že náboženstvo slúži prenesene aj na ochranu života ako takého. Tretia hlavná funkcia náboženstva sa tak vzťahuje aj k ľudskej smrti, ktorá sa však opäť netýka prednostne ľudského jedinca, ale celého veriaceho kolektívu, do ktorého patrí, pretože zmŕtvychvstanie a posledný súd sú vyslovene kolektívnou záležitosťou, v rámci ktorej však Boh vždy uprednostňuje na základe určitých kritérií niektorú skupinu ľudí (ako je v Biblii 144 000 panicov z 12 izraelitských kmeňov). Ešte dôležitejšie je, že pri poslednom súde tak v Biblii, ako aj v Koráne prechádzajú ľudia zásadnou telesnou premenou, pričom tí, ktorí sú toho hodní, na základe apriórnej Božej voľby (a nie súboru dodatočných dobrých či zlých skutkov, ako sa veľmi mylne domnievajú príliš sebavedomí veriaci, trúfajúci si myslieť a rozhodovať za samotného Boha) potom nadobúdajú úplne novú telesnú i duševnú podobu a prechádzajú do ideálneho nebeského sveta, v ktorom niet žiadnych pozemských starostí, ale len pozemské a nadpozemské radosti.